Maa: Máme vonku zatiaž dve kazety /MC... and we're fuckin´ naive/ a /MC "Budeme tancovať na troskách tejto spoločnosti" a nedávno nám vyšiel náš prvý vinyl/ EP "slová"/. Prvú kazetu sme nahrali v garáži, Farki odohral na bicie len zopár skladieb, to sa k nám akurát pripojil. Vydali sme si to sami. Druhú kazetu sme nahrali u MOCI PLEVELE v Rožnove a vydalo nám ju MALARIE RECORDS. Obal nám kreslil náš kamarát Mišo /S.I.K.A./ - ale len obrázok, no k tomu obalu - čo sa týka celého prevedenia, sme dosť kritickí, bolo to všetko strašne narýchlo...hmm. EP sme vydali tak napol sami a napol za pomoci 90´FOREVER a MALARIE RECORDS. Nahrávali sme to v Bratislave u kamaráta...v bývalej kotolni v podzemí jedného kulturáku.

Daniel: Pre nás sa v podstate všetko zmenilo, keď sme spoznali Martina Valáška a Ondřeja z Co-Ca, žudí okolo klubu Vrah a z Innoxia Corpora. To bol taký náš druhý zlom a myslím, že v istom zmysle zásadný. Cez Martina sme sa dostali k Ondřejovi u koho sme nahrávali našu drúhú pásku. Ondřej má v Rožňove také malé DIY štúdio - "MOC PLEVELE", a aj keď sme na tom hudobne boli dosť biedne, čo sme síce zistili až v tom štúdiu, predsa sme len tú pásku "Budeme tancovať na troskách tejto spoločnosti" donahrávali a Malárie nám to potom vydala. Pred tým sme si vydali ešte jednu kazetu ("... and we are fuckin' naive."), tak že sme ju nahrali na kazeťak v garáži a stáčali ju potom doma. Predalo sa z nej niečo cez 100 kusov, z čoho sme boli milo prekvapení. Na tej staršej kazete sú okrem dvoch pesničiek všetky po anglicky, pretože naučiť sa robiť folkové pesničky po slovensky, to nám trvalo dlhšie. Na tej druhej kazete ("Budeme tancovať na troskách tejto spoločnosti") je už len jedna anglická pieseň. Momentálne nám vyšiel 7 palec "Slová". Je tam šesť vecí a podža mňa je trochu rýchlejší a snáď vyhratejší, ako predošlé dve kazety. Zdá sa mi, že jeden náš brnenský koncert tiež vyšiel na kazete, ale tú kazetu som ešte nevidel. Mali by tam okrem nás byť ešte Holokin Kolokin a Terra Riot, ktorý na tom koncerte tiež hrali. Pred nedávnom sme ešte poskytli tri pesničky z koncertu na Milade pre kompilačku, ktorú vydalo Cabaret Voltaire.

8. Co považujete za svůj největší hudební úspěch?

Maa: Á - teraz k tým hudobným úspechom...ha-ha. Zrovna teraz ma napadajú tri /Praha, Přerov, Rožnov/,no rozvádzať to nebudem, to by bolo možno aj na knihu, ak by som bola schopná to vôbec prekomunikovať. Čo išlo von a ako to narazilo, to môžu posúdiť žudia čo to počuli.... a to čo sa dialo vo mne je taká malá klinická smrť...raz zbadáš na konci tunela svetlo a potom už nechceš nič viac, len ísť za ním - znovu a znovu...Väčšinou však ostanem tápať v tme.

Daniel: Pre mňa je to asi ten 7 palec. Perfektný zážitok bol aj koncert v Rožňove niekedy v januári 2002 a tiež potom v júny s La Fraction a určite ešte naše dve turnečká s Innoxiou Corporou. V podstate každý koncert je perfektný, keď ti potom dojde od niekoho e-mail alebo dopis, kto tam bol. Stáva sa to a to je to ten pocit, pre ktorý sa ti chce hrať. Celkom milé bolo, keď sme raz hrali pri Žiline a niekto tam mal urobenú nášivku Naive Fighters. Keď sa tak zamyslím, tak je pre mňa perfektné, keď na koncertoch žudia poznajú texty a spievajú s nami. To je pocit, že nerobíš len zvuk k pivu, čo je niekedy podobné, ako keď ti v McDonalde hrajú, aby ti lepšie chutilo a na nič iné si nemyslela.

Farki: Najväčší hudobný úspech je pre mňa každý vydarený koncert. To je keď dám zo seba maximum - technické aj emočné, teatrálne - či ako to mám nazva. A tak isto keď odozva od žudí je rovnako silná. Tiež nášu ep-ku "Slová" považujem za úspech, som vežmi rád, že sa nám to podarilo zbúcha dokopy od nahratia až po obal. Tiež každý môj posun vpred, zdokonalenie sa v hraní je pre mňa úspechom a radosťou.

9. Máte nějaké turné, koncerty, atd., co hraní v zahraničí, jaké jsou Vaše příležitosti ke hraní všeobecně?

Farki: NF má za sebou jedno väčšie tour s Innoxia Corpora, ktoré som s nimi bohužiaž neabsolvoval. Zastúpil ma Mišo zo S.i.k.a., za čo mu ďakujem. To, že som s nimi nemohol byť bolo hrozné. Môžem si za to sčasti sám a sčasti môj zamestnávatež na civilke. Absolvovali sme aj zopár kratších šnúr a koncertov. To, že človek má možnosť hrať pre žudí, drží kapelu pri živote. Keď chýba feedback je to o ničom.

Daniel: Ako som spomínal mali sme dva krát turné s Innoxiou Corporou (Slovinsko, Ľvajčiarsko, Francúzsko, Nemecko, Holandsko a Rakúsko) a pred nedávnom sme boli tiež hrať s Nonconformistami v Slovinsku na jednom festivale a ďalšie turné mimo Čiech a Slovenska by malo byť niekedy na jeseň, ale začína sa to trochu zamotávať, lebo už budeme dvaja z kapely na civilke. Čo sa týka koncertov, hrávame asi tak raz-dva krát do mesiaca, čo mne celkom vyhovuje.

10. V jedné svojí písní zpíváte o revoluci, co pro Vás znamená? Máte nějaký vztah k anarchismu?

Daniel: Neviem, či o revolúcii, lebo na toto si už dávame pozor, ale keď o revolúcii, tak tej surrealistickej - permanentnej. Revolúcia ako prax, spievanie ako prax. Revolúcia v zmysle človeka, ktorý vylezie po rebríku a ten potom odhodí. Anarchizmus, to je spôsob života. Pre mňa je to subverzívna prax par excelence. Všetci traja v Naive Fighters sme sa vlastne zoznámili hlavne cez demonštrácie. Začalo to Slobodou zvierat, cez Slobodnú alternatívu a Volné združenie až k Naive Fighters. Keď som hovoril o tom rebríku, tak ten sa dá nájsť všade, nemusí ísť nutne o klasickú formu revolučnej praxe. Mne osobne sú sympatickejšie skôr nové metódy boja. Nezaujíma ma, či tá ktorá prax má v hlavičke slovíčko "anarchstická". Skôr ma zaujíma, do akej miery je takáto aktivita podvratná k systému, ktorý sa snaží spochybniť a do akej miery ho len ďalej reprodukuje. Na boj proti vežkému bratovi už neverím a skôr ma zaujímajú okrajové boje a línie odporu, ktoré klasická revolučná prax často krát pokladá za bezvýznamné. Existuje tu podža mňa istá podobnosť s feministickým hnutím. Zo začiatku stálo mimo, ale časom sa dostávalo čoraz viac do centra a jeho prax sa stala v súčasnej dobe nevyhnutnou v takmer všetkých oslobodzovacích hnutiach. "Položka-oslobodenia žien" by tak nemala chýbať v žiadnej stratégii týchto hnutí. Snáď to, že feministické hnutie vznikalo prevažne mimo klasických revolučných a anti-autoritáskych doktrín na prelome 19. a 20. storočia alebo v prvej polovici 20. storočia, ho dokázalo oslobodilo od tradície klasickej revolučnej praxe a dodalo mu potenciál reagovať detailnejšie a lokálnejšie a týmto neustále produkovať nové a nové stratégie svojho boja. Stačí sa pozrieť na históriu feministickej praxe a na ktorej je vidieť, ako sa dokáže neustále prekračovať. Stačí sa pozrieť, aké množstvo praxí dokázala zo seba vygenerovať. Feministická subverzívnosť sa takto stala permanentnou a jej stratégia už dávno nemusí byť len stratégiou ženských hnutí. Práve cez boj za oslobodenie žien sa utvorili nové stratégie, ktoré jemnejšie rozleptávajú a spochybňujú mocenské vzťahy na tých miestach, ktoré pre klasickú revolučnú prax neexistovali, prinajmenšom neexistovali ako problém. Feministické hnutie bolo jedným z prvých, ktorému sa podarilo poukázať na skrytejšie a oveža viac subtílnejšie formy moci reprodukujúce sa, vždy aj prostredníctvom odporu, vo vnútri systému. Podarilo sa mu ukázať, kde a ako klasické revolučné hnutia systém svojou praxou len reprodukujú a upevňujú. To je podža mňa vežmi dôležité. Tým chcem povedať to, že skôr sa prikláňam k dynamickejším stratégiám, ako k stratégiám typu, že "keď odstránime vykorisťovanie alebo štát, tak dosiahneme slobodu a spravodlivosť" - tak charakteristickú pre klasické marxistické alebo anarchistické hnutia. Konečná sloboda je pre mňa len prázdne gesto, podobne ako kresťanská vízia života vo večnosti. Tieto príbehy mi už nič nehovoria a čudujem sa, že ešte veža žudí si ich stále rozpráva. Anarchizmus je pre mňa stratégia a nie hnutie. "Boj" chápem výsostne lokálne a bytostne, čo ale neznamená, že obhajujem život v chalúpke nezávisle od okolitého sveta. Anarchizmus, ako schopnosť vedieť odstraňovať tie rebríky po ktorých stále niekam leziem, si preto všíma aj globálnejšie pohyby, ako len to, či sa nám darí dopestovať v záhradke cibužku alebo či nám nejaká benzínová pumpa ničí ovzdušie na ulici. Vedomie tohto je pre mňa nevyhnutné, ale nie dostačujúce.

Farki: Bohužiaž o anarchizme viem vežmi málo, skoro vôbec sa tomu aktívne nevenujem. Chápem ho ako filozoficko-politologický pojem. Tiež ako životný štýl. Tým, že je mnoho odnoží anarchizmu sú v ňom myšlienky, ktoré ma oslovujú. Anarchistom sa však necítim.

11. Pokud o tom chcete mluvit, jste zapojeni v nějakých aktivitách?

Daniel: Nie, ja osobne nie som. Naive Fighters mi zoberie dosť času a tiež sme teraz s priatežkou Monikou a ešte s inými žuďmi rozbehli taký elektronický projekt. Začínam teda robiť na iných veciach, kde bude dominovať skôr zvuk a text sa pod ním stratí. Nepôjde o dj-ing, takže pôjde o klasickejšiu pódiovú záležitosť, ale vypadne z toho klasická punk-rocková teatrálnosť a nahradí ju iná... Pomaly, aj keď neisto, som začal odhadzovať rebrík, ktorým som sa dostal až sem. Aj toto je jedna z tých anarchistických praxí a podotýkam, nie je pre mňa jednoduchá. Predsa len desať rokov je desať rokov. Chcel by som znovu rozbehnúť výstavy v opustených domoch, ktoré sme skoro tri roky s priatežmi organizovali v Bratislave a ktoré dokázali komunikovať aj mimo "scény". To je asi momentálne môj zámer, dostať sa mimo nej, robiť veci ktoré by ma naplnili viacej. Nevravím, že ma hranie nenapĺňa, ale nechcel by som o päť rokov zistiť, že sa nám podarilo nahrať ďalšie dve platne a nič viac. V tomto som asi dosť egoistický. Začínam cítiť, že je čas vykročiť von.

Farki: Jediná aktivita v ktorej som aktívne zapojený je kapela.

12. Jaký máte názor na spojení hudby a politiky? Má to podle Vás nějaký význam?

Farki: Určite je to jeden z kanálov, ktorým môžeš komunikovať a hovoriť čo si myslíš a cítiš. Je to vežmi dôležitý kanál. Preto si myslím, čím viac žudí - viac rozličných žudí, sa kapele podarí osloviť tým väčšia možnosť komunikácie a nových podnetov.

Daniel: Poviem to takto: mám rád kapely, ktoré sa dokázali dostať mimo punk-rockovej scény a fungujú v mainstreame, ale dušou sú stále punk. Hrať 10 rokov v nejakom politickom undergrounde tie isté veci pre tých istých žudí, mi príde ako strata času a hlavne ako absolútne reakčné a ne-punkové, ak použijem tento výraz. To je tak, keď spievaš po 30 (a niekto aj po 300!!!) krát tú istú pesničku. Je síce perfektné, keď ju s tebou spievajú žudia, ale potom zistíš, že všetci máme vyplnenú hlavu tými istými sloganmi, tými istými melódiami, tie isté tričká pred tvojimi očami, len odrážajú túto našu malosť, sektárstvo alebo, ak chceš, "scénu". Potom sa začínajú opakovať aj príbehy a skúsenosti a pokiaž človek nie je úplne vymetený, začína zisťovať, ako ten malý systém funguje a do akej miery je sám v sebe fašistický. Pár krát sa nám stalo, že žudia absolútne nechápali, čo za hudbu to hráme, pretože väčšinou hráme na punkových-rockových akciách a práve tie koncerty boli jedny z mojich najlepších. Cítiš, že ide o všetko. Si zrazu "mimo" a je to vždy nová skúsenosť. Potom sú koncerty, po ktorých si o dva dni povieš: "vôbec nič sa nestalo". Aj texty sa snažíme práve z tohto dôvodu robiť inak. To je tak, keď zistíš, že si len opakujeme a utvrdzujeme sa v tých "hlbokých" a v podstate prázdnych vetách, ktoré časom zžudoveli. Páči sa mi žudová/popová hudba, ale nie folklór, ktorý sa hráva na punkových-rockových koncertoch, ale skutočný popík, ktorý robí napríklad Chumbawamba, popík, ktorý dokáže priniesť trochu inú realitu práve k žuďom, pre ktorých ešte neexistuje. Pre mňa hrajú Chumbawamba perfektný McDonaldový muzak - a to je spôsob, ako preniknúť na teritórium "nepriateža" (ak to tak nazvem) bez toho, aby o tom vedel. Je to vlastne znovu stratégia akejsi podvratnej praxe. To je pre mňa spojenie politiky a hudby. Aká realita vlastne žije na takom klasickom punk-rockovom koncerte? "Scéna", to je častokrát správne vyhriate bahno. Väčšinou si preto púšťam nejakú elektronickú hudbu, pri ktorej sa potom nemusím sklamať.

13. Jaký je Vás názor na povinnou vojenskou službu, civilní službu? Co Vaše budoucnost a minulost?

Daniel: Dievča, aby sa stalo riadnym členom spoločnosti - matkou, musí prejsť krstom spoločnosti, cez pôrodnicu, chlapca pokrstí kasáreň. Ešte skôr však, prechádzame krstom vlastného pôrodu: "je to chlapec", "je to dievča". Tento krst potom vo vežkej miere poznačí naše ďalšie kroky. Aj keď v posledných rokoch sa táto klasická iniciácia skutočnej ženy ako matky a skutočného muža ako nebojácneho ochrancu trochu mení, tak čo sa týka civilky ako alternatívy ku krstu kasárňou, vežký rozdiel v princípe v tom podža mňa nie je. Ide o to rozdeliť tvoj čas a priestor tak, aby bol človek potom pripravený vstúpiť do takto rozdeleného a zabehaného "reálneho" života. Je to ako znovu naformátovať disketu. Aj keď sa už začali používať napalovačky, princíp ostal v podstate rovnaký... To je ako keď prvý krát prejdeš bránou školy. Na pieskovisko už zostáva menej času, až nakoniec len poznamenáš, že "tí v pieskovisku, to sú ešte len deti". Takto nejak sa šplhá po tých rebríkoch.

Farki: Som nesmierne rád - aj keď mne to už môže byť jedno, že od roku 2006 odpadá povinnosť základnej vojenskej služby a tiež civilnej služby. Obdivujem žudí, ktorí dokázali odopierať vojenskú službu. Ja som zvolil cestu menšieho zla a išiel som na civilku. Mal som predstavu, že civilnú službu využijem v môj prospech a aspoň z nej vydolujem maximum skúseností pre moju prípadnú budúcu prácu. Preto som si zohnal civilku v Centre pre liečbu drogových závislostí, kde som mohol uplatniť svoje vedomosti a skúsenosti zo školy, a že aspoň spojím nechutné z užitočným. Po dlhých doťahovačkách z vedením o mojom fungovaní v centre som zistil, že moja predstava bola dosť ďaleko od reality a nakoniec som po pár mesiacoch skončil na vrátnici. Momentálne mi ostávajú ešte 3 mesiace dokonca. Čo potom?

14. Co Vy a feminismus, sexismus atd. Jaké je postavení žen na Slovensku? Když jsme měly projev na street party v Blavě za Feministickou skupinu, tak to bylo docela úděsný, řada sexistických narážek atd., pokročila situace nějak?

Farki: Myslím, že situácia sa neposunula nikam, a neverím, že sa niečo v krátkej dobe zmení. A nemyslím si, že je vežký rozdiel medzi ČR a SR. Feminizmus je tu chápaný, ako pejoratívne označenie žien, ktoré buď "nevedia za čo bojujú", alebo apriori "bojujú proti mužom". S takýmto názormi som sa stretol ako v rádiu, tak v krčme. Ako od mužov, tak od žien.

Daniel: Parlament teraz neschválil antidiskriminačný zákon, ktorý by dovolil registrované partnerstvo. Na Slovensku je dosť silný feministický časopis a vydavatežstvo Aspekt, ktoré nahlas prináša tabu témy do verejného priestoru a trochu kriví zrkadlo "spokojnej strednej triedy". Osobne bolo pre mňa cťou hrať pred rokom ako Naive Fighters na prezentácii jednej knihy od tohto vydavatežstva. Okrem Aspektu tu pôsobí časopis časopis Atribút, ktorý je akýmsi oficiálnejším hlasom gayov a lesbičiek a tiež organizácia źudia proti rasizmu, ktorá sa teraz v poslednej dobe profilovala aj na tomto poli, hlavne pri rozruchu okolo toho antidiskriminačného zákona, ktorý sa dotýkal aj problému registrovaného partnerstva. Na Univerzite Komenského v Bratislave boli založené Gender Studies a tiež existuje jedna oficiálnejšia feministická skupina v Košiciach. Čo sa týka DIY feministickej alebo gay/lesbian scény na Slovensku, neviem o tom nič.

15. Jak je to na Slovensku s antifašismem a jaká je naopak neonacistická scéna?

Farki: Myslím, že sa na Slovensku začali konečne veci v médiách nazývať pravými slovami. Neonacista už nie je skinhead, ale neonacista. Najväčší podiel (mediálny) na tom majú "źudia proti rasizmu", ktorí vedú kampane, ktoré v ČR majú dlhšiu tradíciu. Takisto v Bratislave funguje AFA, ktorá nedávno urobila masívnu plagátovú a nálepkovú kampaň "Vykopme neonacistov z Bratislavy". V médiách sa o tom síce teraz hovorí viac, pretože boli zaznamenané dva útoky v priebehu pár dní. Nácek bodol nožom zozadu 21 ročné dredaté dievča. Bolo by perfektné, keby tá kampaň proti rasizmu, fašizmu pokračovala a bola ešte intenzívnejšia, aby už neonacista nebol len nejaký pubertálny skinheadík v očiach verejnosti. Samozrejme, že toto je len jedna z úrovní boja proti fašistom.

16. Chcete mluvit o svých zaměstnáních? Je to pro Vás práce, nebo povolání? Koníček, či nutnost vydělat si?

Farki: Pýtaš sa na zamestnanie - koníček či nutnosť zarobiť? Momentálne som frekventantom psychoterapeutického výcviku, čo je teraz s kapelou najdôležitejšia vec z mojich aktivít. Vežmi rád by som, aby hudba bola súčasťou môjho živobytia. Viem, že chcem robiť s žuďmi, chcem s nimi komunikovať a viem, že to nechcem brať ako nutnosť zarobiť si. Keď už musím tie sprosté peniaze nejako zhromažďovať, nech z toho aspoň nie je na blití. Dúfam, že sa mi to podarí - skôr či neskôr.

Daniel: Najťažšie na tom je to, že musíš nevyhnutne tie veci spojiť dokopy - zarobiť si a mať prácu aj, ako svoj koníček - aby človek z toho zarábania úplne nezcvokol. Zatiaž som nemal tú možnosť pracovať "úplne normálne", tak že by som robil 8 hodín denne, s vyhliadkou niekožkých rokov, ale viem, že keď dokončím civilku, bude musieť byť moja práca zároveň aj mojím koníčkom.

Děkujeme za rozhovor a perfektní spolupráci - Linda a Světlana.

Kontakt: naivefighters@post.sk.